Stručné výňatky z rozsudkov

Slovenská obchodná inšpekcia rieši porušenia zákonmi určených povinností na ochranu spotrebiteľa zo strany podnikateľov. V prípade zistených porušení povinností na ochranu spotrebiteľa zo strany podnikateľa vedie správne konanie proti podnikateľskému subjektu, u ktorého bolo porušenie povinnosti zistené. Za zistené nedostatky, porušenie povinnosti ukladá pokutu podľa príslušného zákona. Všetky tieto rozhodnutia sú preskúmateľné súdom.

Vzhľadom na to, že ide často o tie isté porušenia povinnosti v snahe informovať spotrebiteľa, aby sa vedel on sám účinne brániť a aby vedel využiť svoje práva, ale aj v snahe upozorniť a poučiť podnikateľov o tom, akých sa dopúšťajú chýb pri svojej činnosti, rozhodli sme sa zverejniť stručné výňatky z rozsudkov, ktoré riešia túto problematiku. Z dôvodu ochrany mena spoločnosti nie sú uvádzané celé informácie o týchto spoločnostiach.

Tieto informácie budeme v budúcnosti pravidelne aktualizovať, aby bolo zabezpečené informovanie spotrebiteľov o nových rozsudkoch s cieľom zvýšiť možnosť spotrebiteľa samotného podieľať sa na svojej ochrane, prípadne poučiť ho o tom, ako predchádzať kupovaniu výrobkov, ktoré nespĺňajú zákonom určené požiadavky a tak sa vyhnúť reklamáciám a sporom pri uplatňovaní si svojich práv.

Napriek tomu však upozorňujeme, že závery z týchto rozsudkov nie je možné použiť ako záväzné, majú charakter poučenia, nakoľko každý prípad je potrebné posúdiť individuálne a preto je zároveň daná spotrebiteľovi aj možnosť obrátiť sa na Slovenskú obchodnú inšpekciu či už podaním podnetu alebo prostredníctvom telefónnej linky zverejnenej na našej internetovej stránke.

Žalovaný správny orgán rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie pre Trnavský kraj, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta v sume 350 000 Sk za porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 13 ods. 1 zák. č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody.

Žalobca žiadal, aby boli rozhodnutia zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na to, že všetky výrobky boli prihlásené v zmysle § 12 ods. 3 písm. b/ zák. č. 264/1999 Z. z. na konanie o posúdení zhody vzorky typu výrobku autorizovanou osobou. Len z dôvodu dlhého trvania procesu a administratívno-technických prieťahov, ktoré neboli zavinené žalobcom, neboli k dispozícii tieto dokumenty kontrolórom. Avšak žalobca riadne v zmysle zákona vystavil vyhlásenie o zhode podľa § 13 ods. 1 zák. č. 264/1999 Z. z., a to pred uvedením každého z citovaných výrobkov na slovenský trh. Splnil teda svoju povinnosť, a preto uložená sankcia je nezákonná. Navyše žalovaná chybne interpretuje § 32 ods. 5 zák. č. 264/1999 Z. z., keďže úhrnná cena zistených výrobkov dosiahla sumu 38 239 Sk a vyrubená sankcia je desaťnásobne vyššia.

Žalovaný správny orgán navrhol podanú žalobu zamietnuť. Kontrolou bolo zistené, že žalobca uviedol na trh 3 druhy výrobkov, hoci nesplnil povinnosť stanovenú v § 13 ods. 1, a to pred uvedením na trh vydať písomné vyhlásenie o zhode s technickými predpismi vrátane spôsobu posudzovania zhody. Zákon zakazuje uvádzanie určených výrobkov na vnútorný trh bez príslušných dokladov, ktorými v danom prípade boli vyhlásenia o zhode.

Podľa § 10 ods. 3 zák. č. 264/1999 Z. z. môže byt určený výrobok uvedený na trh až po posúdení zhody jeho vlastnosti s technickými požiadavkami na bezpečnosť, ktoré posúdenie sa vykoná podľa § 12 zákona. V čase kontroly takéto posúdenie ešte nebolo vykonané, a preto žalobca ani nemohol vydať vyhlásenie o zhode podľa § 13 ods. 1 cit. zákona. Vyhlásenie žalobcu z l. novembra 2000 nemá náležitosti určené zákonmi.

Inšpektori SOI Inšpektorátu pre Trnavský kraj vykonali kontrolu v hypermarkete. Bolo zistené, že 3 druhy výrobkov boli predávané bez toho, aby k nim bolo doložené vyhlásenie o zhode výrobcom, resp. dovozcom, alebo písomné potvrdenie, že výrobca, resp. dovozca takéto vyhlásenie vydal.

Následne bolo podľa § 18 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len "správny poriadok") začaté voči žalobcovi správne konanie o uložení pokuty podľa § 32 zák. č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody. Na konaní žalobca predložil certifikáty na 4 druhy výrobkov, avšak na zistené 3 druhy výrobkov nepredložil certifikáty, ani vyhlásenia o zhode. Predložil zmluvy o certifikácii výrobkov a uviedol, že len v niektorých prípadoch z časových dôvodov dodávajú výrobky na trh ešte pred vydaním certifikátu. Všetky výrobky sú však prihlásené na certifikovanie.

Inšpektorát SOI pre Trnavský kraj vydal rozhodnutie, ktorým žalobcovi za porušenie povinnosti neuvádzať na trh určené výrobky bez písomného vyhlásenia o zhode s technickými predpismi vrátane spôsobu posudzovania zhody uložil pokutu vo výške 350 000 Sk.

Žalobca požiadal o posúdenie zhody vzorky typu výrobkov autorizovanou osobou a o vydanie certifikátu autorizovanou osobou. Certifikáty však boli žalobcovi vydané až po uvedení výrobkov na trh.
Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca 3 druhy výrobkov uviedol na trh pred vydaním certifikátov o posúdení zhody a porušil tak povinnosť ustanovení v § 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 1 zák. č. 264/1999 Z. z. Písomné vyhlásenie žalobcu o zhode výrobkov nespĺňa zákonné náležitosti a ani súd ho nepovažoval za vyhlásenie o zhode podľa § 13 ods. 1 zák. č. 264/1999 Z. z.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že v správnom konaní bolo preukázané porušenie povinnosti žalobcu pred uvedením určeného výrobku na trh vydať písomné vyhlásenie o zhode s technickými predpismi vrátane spôsobu posudzovania zhody. Žalobca sa nezbavil svojej zodpovednosti za porušenie tejto povinnosti tým, že včas požiadal autorizovanú osobu o posúdenie zhody a o vydanie certifikátu a že nezavinil prieťahy v konaní autorizovanej osoby.

Žalobca tiež namietal výšku uloženej pokuty (350 000 Sk), ktorú považoval za neprimerane vysokú a v rozpore s ust. § 32 ods. 5 zák. č. 264/1999 Z. z.

Za zistené porušenie povinnosti môže byť uložená pokuta do 5 000 000 Sk. Podľa názoru súdu orgán dohľadu postupoval v súlade s § 32 ods. 5 cit. zákona. V tejto súvislosti súd poukázal na § 245 ods. 2 OSP, podľa ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Preskúmaním napadnutých rozhodnutí súd nezistil takéto vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
(Rozsudkom NS SR č. 5 Sž 105/02 zamietol podanú žalobu)

Slovenská obchodná inšpekcia, Krajský inšpektorát Bratislava rozhodnutím uložila žalobcovi podľa § 24 ods. 1 a § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. pokutu v sume 130 000 Sk pre porušenie § 23a ods. 2 cit. zák. tým, že žalobca používal typovú zmluvu, ktorá obsahuje neprimerané podmienky a tieto na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán vo výške zmluvnej pokuty a úhrady nákladov spojených s odstúpením od zmluvy. Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v rozhodnutí číslo P/626/1/2000 potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď dospel k totožným skutkovým zisteniam a právnym záverom.

Žalobca v žalobe sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného, keď dospel k nesprávnemu právnemu záveru na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Rozhodnutie žalovaného považuje žalobca za nezákonné a nepreskúmateľné, lebo je založené na nesprávnom právnom názore. Odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia vôbec nereagoval na predložené a dokladované námietky zo strany žalobcu a dokonca rozhodnutia súdov Slovenskej republiky označil za nepodstatné a irelevantné pre rozhodovanie orgánov Slovenskej obchodnej inšpekcie. Ohľadne preverenia obrany žalobcu nevykonal žiadne dokazovanie a ani sa nezaoberal právnym názorom súdov Slovenskej republiky. Je taktiež zásadný rozpor medzi odôvodnením rozhodnutia prvého stupňa, keď tento uvádza, že výška pokuty 130 000 Sk je odôvodnená počtom takýchto prípadov a v odôvodnení Ústredného inšpektorátu SOI sa uvádza, že sa jedná o udelenie pokuty s ohľadom len na kúpnu zmluvu konkrétneho zákazníka. Je teda zrejmé, že odôvodnenie tej istej skutočnosti je v dvoch rozhodnutiach odôvodnené úplné rozporne. V prípade ÚI SOI a jeho odôvodnenia je výška pokuty 130 000 Sk pre jeden prípad, aj keď podľa názoru žalobcu neodôvodnene udelenej pokuty, neprimerane vysoká.

Zároveň odôvodnenie rozhodnutia ÚI SOI podľa názoru žalobcu je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka ako aj s ním súvisiacich predpisov, konkrétne predpisov pre prácu Slovenskej obchodnej inšpekcie. Žalobca má zato, že aj táto inštitúcia je súčasťou realizácie práva v Slovenskej republike a právneho systému platného v SR. V zmysle Ústavy SR ako základného zákona sú práve súdy inštitúciami pre posudzovanie súladu jednotlivých skutočností s právnymi normami platnými na území Slovenskej republiky. Žalobca neodopiera pravo SOI rozhodovať o veciach súvisiacich s právami spotrebiteľov. Toto právo majú zavedené vo svojich právnych predpisoch. Nie je však možné súhlasiť s ústredným riaditeľom SOI, že táto inštitúcia je vyňatá z okruhu iných orgánov pre aplikáciu právnych noriem a rozhodnutia a stanoviská súdov považuje za nepodstatné a irelevantné. Podľa názoru žalobcu sú to práve súdy, ktoré majú v predmete činnosti tieto skutočnosti, čoho dokladom je aj voliteľnosť jednotlivých sudcov NR SR. Teda ich rozhodnutia by mali byť práve podkladom pre rozhodovanie orgánov štátnej správy. Spoločnosť Z. S. s.r.o. vždy rešpektovala rozhodnutia súdov SR, či boli tieto rozhodnutia pre ňu priaznivé, alebo nie. Pokiaľ sa týka konkrétnej predloženej zmluvy, ktorú aplikuje žalobca vo svojej činnosti, táto bola mnohonásobne preverená súdmi SR a jej obsah podľa rozhodnutí súdov, ktoré predložil ÚI SOI ako dôkaz, je plne v súlade s právnymi predpismi SR. Preto nie je možné zaujať stanovisko, ako uvádza SOI, že v konkrétnom prípade sa jedná o neprimerané podmienky. Všetky zmluvy sú identické u všetkých zákazníkov. Zmluvná pokuta 25 % je podložená § 544 Obč. zák. a jej písomné dojednanie je priamo vyžadované v zákone, preto je aj uvedené v predtlači zmluvy.

V prípade nákladov je v zmluve uvedené len zodpovedajúce ustanovenie zák. č. 108/2000 Z. z. Je teda jednoznačne dané, že v používanej zmluve nie je žiadne protiprávne dojednanie alebo ustanovenie, ktoré by zákazníka stavalo do neprimeranej situácie. Taktiež je potrebné uviesť, že zmluva je dvojstranný právny úkon a obe strany ho uzatvárajú dobrovoľne. Pokiaľ jedna zo strán nemá záujem na takejto zmluve, jednoducho ju nepodpíše. Nejedná sa preto o žiaden diktát, ako to vyplýva z odôvodnení rozhodnutí, ale návrh na uzatvorenie zmluvy, ktorú druha strana dobrovoľne a po preštudovaní a premyslení akceptuje. Žalobca má zato, že rozhodnutie bolo prijaté na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Spoločnosť Z. S. s.r.o. postupovala presne v intenciách právneho poriadku Slovenskej republiky, a pokiaľ sa týka tvrdenia SOI o neprimeraných podmienkach v zmluve, ako bolo vyššie preukázané, takéto v zmluve jednoducho nie sú.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť, lebo je toho názoru, že obe správne rozhodnutia boli vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu a v súlade s platnými právnymi predpismi.

V tomto prípade je medzi účastníkmi konania sporné to, že žalobca používal typovú zmluvu, ktorá podľa tvrdenia žalovaného obsahovala neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladala nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to: 1/ vo výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu určenia jej výšky a 2/ úhrady nákladov spojených s odstúpením od zmluvy. Správny orgán považuje výšku zmluvnej pokuty za neprimeranú podmienku typovej zmluvy, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán z toho dôvodu, že v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy si zákazník záväzne objednal 4 výrobky a súčasne sa zaviazal ich zaplatiť v 24 mesačných splátkach. Objednané výrobky by podľa zmluvy obdržal až po zaplatení všetkých 24 splátok, čo je prvý znak neprimeranej podmienky vo vzťahu k úprave výšky zmluvnej pokuty. Ďalej neprimeranosť úpravy zmluvnej pokuty na škodu spotrebiteľa spočíva podľa názoru správneho orgánu aj v tom, že kupujúci je zaviazaný k plateniu zmluvnej pokuty, podľa znenia príslušného ustanovenia zmluvy, aj v prípade, keď čo i len o jeden deň mešká trikrát so zaplatením splátok, u ktorých bol ale v omeškaní so zaplatením oproti dohodnutému dňu ich splatnosti. V tejto súvislosti považuje správny orgán za potrebné reagovať aj na tvrdenie účastníka konania, že bez úpravy zmluvnej pokuty by v zmluvnom vzťahu absentoval prvok záväznosti, čo by viedlo k asymetričnosti zmluvného vzťahu. Asymetričnosť podľa správneho orgánu v prípade tejto kúpnej zmluvy naopak spočíva v tom, že k plateniu zmluvnej pokuty je zaviazaný len kupujúci, nie aj predávajúci pre jediný prípad nesplnenia si dohodnutej povinnosti z jeho strany, a to je dodanie objednaného tovaru maximálne do 28 dní od pripísania poslednej splátky na účet predávajúceho. Ďalej správny orgán považuje za neprimeranú aj výšku dohodnutej zmluvnej pokuty vo vzťahu k jej spôsobu určenia. Z vyjadrenia účastníka konania vyplýva, že vo výške zmluvnej pokuty sú premietnuté v percentuálnom vyjadrení celkové režijné náklady účastníka konania, potrebné na dosiahnutie jeho príjmov za určité obdobie. Je teda evidentne neprimerané, aby v prípade omeškania so zaplatením 3 splátok kupujúci vo forme zmluvnej pokuty znášal náklady spojené s akýmkoľvek úkonom takmer ktoréhokoľvek zamestnanca účastníka konania, pretože každý takýto úkon podľa vyjadrenia účastníka konania smeruje k uzavretiu kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti nemožno obísť ani skutočnosť, že u určenia výšky nákladov sa vychádzalo z obdobia roku 1999, to znamená z obdobia, v ktorom vynaložené náklady na dosiahnuté príjmy v roku 1999, t. zn. ani úkony zamestnancov smerujúce k uzatvoreniu zmlúv v roku 1999, nemali nič spoločné s uzatvorením zmluvy so zákazníkom v júni 2000.

Čo sa týka druhej neprimeranej podmienky v zmluve, t. zn. určenie výšky nákladov pre prípad odstúpenia od zmluvy kupujúcim, správny orgán zdôraznil, že neprimeranou podmienkou nie je požiadavka zo strany účastníka konania na úhradu vynaložených nákladov na poskytovanie služby, ale jej výška a spôsob jej určenia. V zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 108/2000 Z. z. má predávajúci právo na náhradu nákladov vynaložených na poskytnutie služby. Z dikcie uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že predávajúci má právo na náhradu nákladov, ktoré preukázateľne vynaložil na poskytnutie služby. Z podkladových materiálov vo veci však vyplýva, že pre prípad odstúpenia kupujúceho od zmluvy podľa zákona o podomovom predaji v lehote 7 pracovných dní od jej podpísania, určuje účastník konania výšku nákladov percentuálne z hodnoty uzatvorenej kúpnej zmluvy v rozpätí od 22,01 % - 22,48 % v závislosti od programu. Pokiaľ zákonodarca umožňuje predávajúcemu zohľadniť si pri odstúpení od zmluvy kupujúcim náklady vynaložené na poskytnutie služby, má tým na mysli vynaloženie skutočných nákladov na poskytnutie konkrétnej služby u konkrétneho kupujúceho. Z ustanovenia kúpnej zmluvy, týkajúceho sa povinnosti kupujúceho uhradiť vynaložené náklady na poskytnutie služby účastníkovi konania, nevyplýva akú výšku nákladov (vyššie uvedené percentuálne hodnoty sú interného charakteru, nie sú uvedené v zmluve) bude účastník konania požadovať od kupujúceho. Ďalej je podľa názoru správneho orgánu neprimeranou podmienkou určiť plošne, naviac len interným spôsobom, percentuálnu hodnotu nákladov požadovaných od kupujúceho pri odstúpení od zmluvy, bez zohľadnenia napr. takej dôležitej skutočnosti ako je platba jednorazovo za objednaný výrobok a platba za objednaný tovar splátkami 24 mesiacov, kedy objednaný výrobok obdrží kupujúci až po zaplatení poslednej splátky. Už len pri porovnaní týchto prípadov sú rozdielne náklady na poskytnutú službu, odhliadnuc od ďalších aspektov, ktoré súvisia s výškou nákladov pri poskytovaní služby (cestovné z hľadiska vzdialenosti do miesta prezentácie, uzatvorenie viac zmlúv na jednej prezentácii, resp. uzatvorenie jednej zmluvy na dvoch prezentáciách a pod.).

Predmetom tohto sporu je posúdiť otázku, či typová zmluva obsahuje neprimerané podmienky podľa § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Zákon o ochrane spotrebiteľa ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji (zák. č. 108/2000 Z. z.) sú normami správneho práva ako súčasti práva verejného, do ktorého je zaradené napr. aj právo ústavné, finančné, daňové, trestné, hmotné a procesné. Do oblasti súkromného práva je zaradené občianske právo, obchodné právo, rodinné právo, atď. Z tejto deľby vyplývajú určité rozdiely, ktoré sa dotýkajú postavenia účastníkov v jednotlivých právnych vzťahoch (právo verejné - princíp subordinácie, právo súkromné – rovnosť účastníkov), mierou ingerencie štátu do občianskej spoločnosti a vzájomných vzťahoch k subjektom práva, záväznosťou právnych noriem (verejné právo - kogentné normy, súkromné právo - dispozitívne normy), rôznym základom vytvárania právnych vzťahov (s. p. - právne úkony, v. p. - správne akty) a rozdielnym obsahom zodpovednosti z týchto vzťahov (v. p. - ústavné, politické, trestné, disciplinárne, správne, s. p. - občianskoprávne, zmluvné, rodinnoprávne, atď.). V zmysle vyššie uvedeného treba potom pristupovať aj k výkladu právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako noriem správneho práva.

Podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ochrane spotrebiteľa") definuje typovú zmluvu ako zmluvu, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa odseku 2 cit. zák. typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Typová zmluva, ktorú uzavrel žalobca so zákazníkom, na základe ktorej si objednal 4 výrobky v cene 1018 DEM, obsahuje podmienku, že ,,pre prípad omeškania kupujúceho s platením najmenej 3 splátok kúpnej ceny, je predávajúci oprávnený požadovať od kupujúceho zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 25 % kúpnej ceny podľa § 544 Obč. zák.“ Neprimeranosť tejto podmienky z hľadiska zákona na ochranu spotrebiteľa (a nie z hľadiska Obč. zákona) spočíva v tom, že na škodu spotrebiteľa vznikol nápadný nepomer medzi právami žalobcu a kupujúceho v tom, že i pri jednodňovom zmeškaní 3 splátok kupujúci musí zaplatiť zmluvnú pokutu, pričom nie je v zmluve upravená pokuta pre žalobcu, ak nedodá včas objednaný tovar. Ďalší nepomer je v tom, že žalobca užíva v priebehu 2 rokov jednotlivé splátky kupujúceho zadarmo (lebo tovar mu dodá až po uplynutí 2 rokov) bez toho, aby mu za to žalobca poskytol nejaké protiplnenie. Keby spotrebiteľ vložil svoje finančné prostriedky (ktoré vkladal mesačne u žalobcu) do peňažného ústavu, mal by podľa § 779 Obč. zák. právo na úroky. V prípade typovej zmluvy toto právo spotrebiteľ nemá, a preto je typová zmluva v rozpore s § 23a ods. 2 písm. b/ zák. o ochrane spotrebiteľa, lebo jej podmienky sú v rozpore s dobrými mravmi. Pojem ,,dobré mravy"

Občiansky zákonník tiež nedefinuje, lebo tento pojem podlieha spoločenskému vývoju a tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Z vyššie uvedeného vyplýva zaver, že pri obchodných stykoch v prípade termínovaných vkladov sa vkladateľom poskytujú úroky, čo v prípade typovej zmluvy nie je dodržané. Takýto stav vytvára asymetriu v právach a povinnostiach zmluvných strán na škodu kupujúceho. Súd však nemohol akceptovať stanovisko žalovaného, že aj výška zmluvnej pokuty je neprimeraná vo vzťahu k jej určeniu. V zmysle § 544 a § 545 Obč. zák. výška pokuty nie je zákonom limitovaná, nemôže byť však v rozpore so zásadou zakotvenou v § 3 Obč. zák., t. j. výška nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na zmluvnú voľnosť účastníkov občianskoprávnych vzťahov nemožno dohodnutú 25 % zmluvnú pokutu považovať za neprimeranú, a to bez ohľadu na základe čoho bola vypočítaná, alebo dohodnutá.

Ďalšou podmienkou typovej zmluvy je, že ,,v prípade odstúpenia od zmluvy je zákazník v lehote 15 dní povinný uhradiť spoločnosti Z. S. s.r.o. náklady, ktoré vynaložil na poskytnutie služby". Podľa § 8 ods. 3 zák. č. 108/2000 Z. z. má predávajúci právo na náhradu nákladov vynaložených na poskytnutie služby. Uvedená podmienka je teda v súlade s cit. ust. zákona. Spôsob preukázania týchto nákladov je vecou žalobcu a ich uznanie vecou kupujúceho. Ak tieto náklady kupujúci neuzná, môže o ich výške rozhodnúť súd, ktorý zváži opodstatnenosť požadovaných nákladov, resp. spôsobu ich výpočtu. V zmluve určiť tieto náklady vopred konkrétnou sumou by nemuselo byť spravodlivé voči jednému alebo druhému účastníkovi zmluvy, lebo táto suma by mohla byť vyššia alebo nižšia ako skutočne vynaložené náklady. Spôsob výpočtu týchto nákladov, ktoré má žalobca, nie sú súčasťou typovej zmluvy, a preto ho v tomto konaní (správnom) nie je potrebné preskúmavať'. Preto vyššie uvedená podmienka typovej zmluvy nie je v rozpore s § 23a ods. 1 zák. o ochrane spotrebiteľa.
(Rozsudkom NS SR č. 4 Sž 75/01. zamietol podanú žalobu)

Najvyšší súd v zmysle ust. § 112 OSP spojil tri uvedené žalobné návrhy na spoločné konanie, keďže sa jedná o tých istých účastníkov a veci vzájomne spolu súvisia.

1. Rozhodnutím č. P 1031/8/2001 zamietol žalovaný odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu I. stupňa, ktorým mu bola uložená pokutu vo výške 4000 Sk pre porušenie povinnosti § 19 ods. 4 a 5 zákona č. 634/1992 Zb. zákona o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších zmien (ďalej len zákon) nakoľko spotrebiteľská reklamácia nebola vybavená v zákonom stanovenej maximálne 30 dňovej lehote a spotrebiteľovi nebol daný doklad o uplatnení reklamácie a spôsobe jej vybavenia.
2. Rozhodnutím č. P/0077/8/2002 potvrdil žalovaný rozhodnutie orgánu I. stupňa č. P/0077/8/2002, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 10 000 Sk pre porušenie povinnosti § 19 ods. 4 zákona z dôvodu nedodržania lehoty pre vybavenie reklamácie.
3. Rozhodnutím č. P/0063/8/2002 potvrdil žalovaný rozhodnutie I. stupňového správneho orgánu č. P/0063/8/2002, ktorým mu bola uložená pokuta vo výške 10 000 Sk pre porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 4 zákona a to nevybavenie spotrebiteľskej reklamácie v lehote 30 dní.

Žalobca namietal správnosť udelenia pokút, výšku, nedostatok dôvodov i použitie správneho uváženia pri ukladaní pokút.

Najvyšší súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a celé správne konanie a uznal, že žalobné návrhy nie sú dôvodné, skutkový stav bol dostatočne zistený a z neho správne orgány vyvodili správne právne závery. Nie je podstatné, či spotrebiteľ ex post s vybavením reklamácie súhlasil, ale skutočnosť, či žalobca porušil zákon čo do spôsobu a lehoty vybavenia reklamácii. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu požadované žalobcom by bolo nadbytočné, keďže správnymi orgánmi vykonané zistenia sú postačujúce.
Ďalšie zdôvodňovanie správneho uváženia pri uložení pokút nie je dôvodné. Pokuty uložené na dolnej hranici sadzby sú dôvodne uložené v správnej výške.
(Rozsudkom NS SR č. 6 Sž 74,91,92/02 zamietol podanú žalobu)